Vnútorná sila zdravotníka: Ako si ju udržať a prečo je kľúčová?
Zdravotníctvo nestojí len na odbornosti, ale najmä na ľudskosti, empatii a vnútornej sile jej pracovníkov.
V najnovšom diele podcastu Bory Talk #2 sa certifikovaná koučka Mária Rusková rozprávala s dvoma skúsenými zdravotníkmi:
- MUDr. Andreou Bučuričovou – manažérkou ošetrovateľstva v Nemocnici Bory,
- MUDr. Andrejom Lučeničom, PhD., MPH – vedúcim rádiologickým technikom v Nemocnici Bory.
Vypočuť si ho môžete na platformách ako Spotify alebo Apple Podcasty.
V tomto diele podcastu spoločne odhaľujú:
- čo znamená mať „vnútornú silu“ v zdravotníctve,
- ako ju čerpať a prečo je kľúčová nielen pre profesionálny výkon,
- ale aj pre medziľudské vzťahy – s kolegami aj s pacientmi.
Čo znamená „vnútorná sila zdravotníka“?
Mária Rusková: Keď hovoríme o vnútornej sile zdravotníka – existuje vôbec niečo také? Čo si pod tým predstavujete?
Andrea Bučuričová: Určite áno. Pracujeme s ľuďmi, nie so strojmi. Naše povolanie nás emocionálne zasahuje aj mimo pracovného času. Musíme si vedieť po každej zmene „vyčistiť hlavu“, aby sme ďalší deň mohli začať odznova – plne prítomní pre pacienta. Vnútorná sila je aj o tom, že vieme zvládnuť vlastné emócie, aj keď pacient prežíva tie svoje.
Andrej Lučenič: Vnútorná sila je základ. Pracujem najmä s onkologickými pacientmi. Sú to ťažké príbehy, silné momenty. Potrebujem nielen odbornosť, ale aj schopnosť vytvoriť vzťah, udržať si ľudskosť, pokoj a pokoru.
Ako si udržiavať vnútornú rovnováhu?
Mária Rusková: Zdravotnícke prostredie je náročné – psychicky aj fyzicky. Ako si vy sami dobíjate energiu?
Andrea Bučuričová: Viem okolo seba šíriť dobrú náladu, a to vedome robím. Mám svoju obľúbenú vetu: „Na to sa vyspím.“ Keď sa cítim vyčerpaná alebo podráždená, snažím sa túto náladu neprenášať na ostatných. Veľakrát mi pomáha spomenúť si na pacientov, my odídeme po službe domov, oni nie. Vtedy si uvedomím, že moje problémy sú zvládnuteľné.
Andrej Lučenič: Mne pomáha manuálna práca – napríklad v záhrade. Fyzická činnosť mi vyčistí hlavu. Vypnem a na chvíľu myslím na niečo úplne iné.
Tip od Márie Ruskovej: Skvelá technika je uvedomiť si, že sú ľudia, ktorí sú na tom horšie ako my. Vtedy sa aj naše problémy zdajú zvládnuteľnejšie.
Temperament ako nástroj i výzva
Mária Rusková: Temperament nás ovplyvňuje v komunikácii aj v práci. Kde by ste zaradili seba a ako vám to pomáha alebo sťažuje výkon zdravotníka?
Andrea Bučuričová: Som kombináciou viacerých typov. Mám rada poriadok, štruktúru, rýchlosť. Pracovala som roky v intenzívnej starostlivosti, tam to bolo nevyhnutné. Viem však, že nie všetko sa dá urýchliť – túto netrpezlivosť som sa naučila ovládať.
Andrej Lučenič: Som impulzívny, netrpezlivý. Chcem veci riešiť hneď. No zároveň si uvedomujem, že nie každý kolega pracuje rovnakým tempom. Učím sa to rešpektovať.
Zvládanie rozdielnych osobností v tíme
Mária Rusková: Ako zvládate komunikáciu s kolegami alebo pacientmi, ktorí majú iný temperament než vy?
Andrea Bučuričová: Nastavila som si s kolegami priateľské vzťahy. Snažím sa im dať priestor, neskočiť do rozhovoru, ale najprv počúvať. Veľmi ma v tom naučili moje deti – čakať, kým človek dohovorí, nepremýšľať hneď nad odpoveďou, ale aktívne počúvať.
Je dôležité uvedomiť si, že všetci máme spoločný cieľ – pomôcť pacientovi, ale každý k nemu ide inou cestou. To, že ja som rýchla a temperamentná, neznamená, že ten druhý, pomalší, to robí horšie.
Andrej Lučenič: Musím si vedome hovoriť: buď trpezlivý. Keď mám kolegu, ktorý má rád presnosť a ide pomaly, snažím sa ho nepopoháňať a rešpektovať jeho systém. Ale niekedy je potrebná aj vecná konfrontácia vecná, ale vždy s rešpektom.
Ako budovať rešpekt v komunikácii?
Mária Rusková: Komunikácia je často výzvou. Ako viete, že komunikujete s rešpektom?
Andrea Bučuričová: Keď po rozhovore rozmýšľam nad tým, čo mi druhý človek povedal. Keď niečo nepochopím, pýtam sa ďalej. Nehovorím: „Takto to bude,“ ale snažím sa zladiť viacero pohľadov.
Andrej Lučenič: Nedávno som musel riešiť situáciu na pracovisku – konfrontoval som kolegov, ktorí nechali jednu kolegyňu s pacientom. Vysvetlil som im dôsledky, ale nekričal som. Dal som im priestor vysvetliť, prečo konali tak, ako konali.
Tip od Márie Ruskovej: Ak chceme byť lepší profesionáli, potrebujeme sa po rozhovore spýtať: “Ako sa mi podarila táto komunikácia? Čo môžem nabudúce urobiť lepšie?“ Rešpekt je základná psychická potreba. Keď viem, čo mi vadí, keď to robia iní voči mne, viem, čo nemám robiť ja.
Odporúčania pre mladých aj skúsených kolegov
Mária Rusková: Čo by ste poradili absolventovi, ktorý práve nastúpil do zdravotníctva?
Andrea Bučuričová: Vzťahy v tíme sú kľúčové. Nemusíme byť kamaráti, ale musíme spolupracovať. Počúvať, vnímať ostatných a nevyčleňovať sa. Pacient nesmie cítiť, že niečo medzi nami nefunguje.
Andrej Lučenič: Mladí kolegovia by mali vnímať rady starších ako pomoc, nie ako kritiku. A starší musia byť trpezliví – mladí potrebujú čas, možno aj opakovanie. Ale aj starší sa stále majú čo učiť.
Kam smeruje slovenské zdravotníctvo?
Mária Rusková: Čo by ste si želali, aby sa v zdravotníctve zmenilo?
Andrea Bučuričová: Viac zdravotníkov, viac študentov. A aby ľudia videli, že zdravotníctvo nie je len ťažká práca, ale krásne poslanie. Práca, ktorá má zmysel.
Andrej Lučenič: Zdravotníci čelia náročným situáciám, ale tie nás môžu posilniť. Každá výzva môže byť požehnaním, ktoré nás posunie.
Tip od Márie Ruskovej: Ak chcete pracovať na svojej profesionalite, položte si otázku: Na čom potrebujem pracovať práve ja? Ohodnoťte sa na škále 1–10 a podľa toho si vyberte ďalší krok – rozhovor, tréning alebo len tiché zamyslenie.
